Ale hejt neskryje

Známi blogeri a novinári píšu na tému od hejtu k extrémizmu

Ľudia často zľahčujú význam svojich slov a nevidia, čo všetko ich slová môžu spôsobiť.


Kto nezažil, nevie. Kto nechce vidieť, neuvidí...

„Vieš čo? Veď nemusíš hovoriť, že si Rómka! Povedz, že si Španielka alebo Egypťanka. Ľudia ti to uveria a budeš mať po problémoch…“

Kto nezažil, ťažko si dokáže predstaviť, ako ma vedia takéto slová vytočiť. Nahnevať tak, že sa mi chce kričať a plakať súčasne.

Najmä, ak to počúvajú aj moje deti. Ak na mňa spýtavo hľadia a v očiach im čítam slová PREČO, mami? Prečo sa máme „hrať“ na niekoho iného, keď sme slušní?

Kto nezažil, nevie. Nevie, aké ťažké je na toto odpovedať. Aké ťažké je vysvetliť svojmu dieťaťu, že to nie je o ňom, ale o tých naokolo. O tých, čo súdia bez toho, aby poznali. O tých, čo sa radšej skryjú za slovo ALE, len aby sa nemuseli postaviť tvárou tvár svojim predsudkom.

Kto nezažil, nevie. A nepozná, ako bolestivé je hľadieť svojim deťom do tváre a vidieť tam strach... Strach z toho, že ľudia nebudú chcieť vidieť, akí naozaj sú. Že nebudú chcieť poznať, o čom snívajú, čomu veria, akým životom žijú.

Kto nezažil, nevie. A necíti, ako veľmi mi stíska srdce, keď počujem svoje dieťa povedať: „Mami, má zmysel študovať? Bude niekto vôbec stáť o to, čo viem?“

Kto nezažil, nevie... A verí, že je to inak a toto naokolo je len zbytočná hystéria.

Kto zažil, vie. Vie, že nelukratívna farba pokožky sa v našej krajine neodpúšťa.

A žiaľ, ani neprehliada...


Janette Maziniová Motlová

Toto bude ťažké

Lebo príde deň, keď podobných názorových vlastizradcov ako ty budú vešať na ulici. Pred pár dňami nám takýto mail prišiel do redakcie v  na článok kolegyne o brexite. Samozrejme, s ďalšími nechutnosťami. Nebol prvý a zďaleka ani posledný. A nespomínam to preto, že by ma prekvapil, zarážajúca je rýchlosť stupňovania agresivity a jej tak desivo bezproblémový prienik z virtuálneho sveta do skutočného. Nenávisť zrejmá nielen z takýchto mailov či diskusií na internete začína byť ako norma, vzorec správania, prítomná v spoločnosti. Zastaviť to bude mimoriadne ťažké.

Kto si nahovára, že sa ho toto netýka, mýli sa. Ak existuje dookola sa opakujúci zápas, je to ten s ľudskou nenávisťou, ktorá stojí za všetkým obludným, čo si ľudia kedy navzájom urobili. Jej schopnosť pohlcovať zdravý rozum, dobré inštinkty a šíriť sa je nekonečná. Stačí sa pozerať okolo seba, na medziľudské vzťahy, politiku. Nenávisť sa stáva spoločenským postojom. Extrémizmus legitímnym politickým nástrojom.

Nerobme si ilúzie, fašisti na internete, na ulici, vo vedení BB kraja, v parlamente, to je iba začiatok. Potom príde záver, kto sa nechytá, nech si nalistuje minulosť. Nevyrieši to ani najdokonalejšia legislatíva, ani teoretizovanie, čo ľudí tak fascinuje na zle, a že to určite zvládneme. Čo ak teraz nie?

Čas varovaní je preč, o to horšie je, že odpoveď je zatiaľ chabá.


Nora Slišková, šéfredaktorka denníka Pravda

Už dlhší čas o sebe pravidelne čítam

extrémne nenávistné správy a komentáre. Na webe koluje viacero upravených fotiek, na ktorých vyzerám mimoriadne zle, doplnených o vymyslené citáty, ktoré som, samozrejme, nikdy nepovedal. K autorstvu sa nikto nehlási. S veľkými zubami si želám ešte viac miliónov utečencov, s hlúpym výrazom na tvári snívam o útoku Islamského štátu na Európu a so vzrušeným pohľadom si prajem, aby sa všetci Slováci premenili na gejov či lesby a vyzerali ako Conchita Wurst.

Raz som sa pokúsil vystopovať, ako rýchlo sa obrázky šíria. Jedna fotka sa naraz zjavila na viac akosedemdesiatich facebookových profiloch, hlavne na neonacistických stránkach, ale aj na weboch náboženských či nacionalistických fanatikov. Aby sa zdroj hľadal ešte ťažšie, šírili ich početné fiktívne profily a trolovia.

Pravidelne ma označujú za vlastizradcu, feťáka alebo transgendera a, samozrejme, za žida. Raz ma vraj platí Mossad, inokedy CIA, skoro vždy údajná LGBT-loby a najčastejšie Soros. Isté je, tvrdia moje veľmi zlé fotky, že písaním a prekladaním kníh a článkov zarábam obrovské peniaze. Bežne sa mi za názory vyhrážajú násilím, či dokonca zabitím.

Občas sa na manipulovaných obrázkoch s manželkou zasmejeme, ale v uplynulom období zriedkavo. Netajím, že z nich mám občas zimomriavky, hoci viem, že presne to si želajú šíritelia posolstiev. Chcú ma zastrašiť.

Nenávisť sa stala všadeprítomnou, online aj offline a vyrába sa na objednávku. Šíria ju najmä tí, ktorí zároveň tvrdia, že túžia po lepšom Slovensku. Učím sa s ňou žiť, no nemienim sa s ňou zmieriť.

Nenávisť sa rodí hlavne zo strachu z neznámeho. Postaviť sa jej si vyžaduje odvahu a trpezlivosť. Je to namáhavé a únavné, ale nenávisť sa dá prekonať jedine hľadaním pravdy a odhaľovaním manipulácií.

Nenávisť som podrobne spoznal na vlastnej koži. Aspoň viem, s kým budem mať – zrejme celý život – do činenia a komu budem vždy, verím, že s najväčšou rozhodnosťou, oponovať.


Michal Hvorecký, spisovateľ

PREČO SA NESPRÁVAŤ AKO IDIOT?

Občas si predstavujem, ako by to vyzeralo.

Len tak si kráčam po ulici, zrazu ma pristaví niekto, koho som v živote nestretol, a len tak, s pocitom dobre vykonanej práce, mi do tváre chrstne: Ty idiot.

A potom? Nič, ideme ďalej, každý svojou cestou, až kým opäť nestretnem niekoho, kto mi chce niečo povedať, alebo kým on nestretne niekoho, komu túži vynadať.

Možno by sme si ani nenadávali. Načo, keď sa môžeme rovno opľúvať? Len tak, kráčame oproti sebe, zrazu priletí flusanec, neodôvodnený, nevysvetlený, od cudzieho človeka.

Alebo by sme sa mohli rovno mlátiť – odzadu podrážať, dávať si facky, keď si to sľubujeme.

Takto by to vyzeralo, ak by sme sa k sebe v skutočnosti správali tak, ako sa správame na internete. Ak by sme aj naozaj plnili to, čo si sľubujeme.

Absurdné? Zaiste. Hlúpe? Absolútne. Nepredstaviteľné? Nie tak úplne.

Nedokážeme si predstaviť, že naše nadávky by sa mohli stať skutočnosťou, lebo ich väčšinou ani nemyslíme vážne, napriek tomu sa to deje.

Internet je totiž nielen komunikačným, ale aj marketingovým nástrojom – každý, kto chce, naň môže umiestňovať svoje posolstvá a snažiť sa dosiahnuť svoj cieľ. Napríklad, dostať sa do parlamentu.

Kotlebovci sa doň nedostali tým, že hovorili, ako nič neurobia, naopak – hovorili celkom presne čo a s kým spravia, kto za čo môže a čo ho čaká. Zahltili internet, našli si svoje publikum, vytvorili uňho návyk – návyk na zlé správy, návyk na nenávisť.

Virtuálna a skutočná realita sa dnes zlievajú do jednej. Niekedy už ani nevieme, kde sa jedna končí a druhá začína, udalosti z jednej do tej druhej zasahujú – spomeňte si, kedy naposledy ste sa nerozprávali s niekým len preto, čo o vás napísal.

O to jednoduchšie je aj to, aby sa virtuálna nenávisť preliala do nenávisti skutočnej. Tak, ako je internet úžasným komunikačným nástrojom, ako pomáha organizovať ľudí a dokáže mobilizovať pre dobrú vec, tak dokáže aj znásobovať prejavy nenávisti.

Nespokojný človek zrazu vidí, že nie je sám, nemusí ani hľadať, aby sa dozvedel, kto je na vine. A môže konať, veď už našiel svojich...

Hranica medzi virtuálnou a skutočnou nenávisťou je omnoho tenšia, ako si myslíte. Zoberte si, v koľkých veciach už prestala existovať, prečo by to práve v tomto malo byť inak? Nepodporovať nenávisť na internete je práve preto otázkou nielen slušnosti a úrovne, ale aj zodpovednosti.

Je to celkom jednoduché.

Keď sa nebudeme správať ako idioti, neubudne z nás, naopak. Zrazu zistíme, že svet okolo nás je omnoho lepší. A už nám nebude hroziť, že sa facky prenesú z internetu do ulíc.


Samo Marec

Ty si myslíš, že niekomu môžeš napísať

buzerant, žid, alebo buzerantský žid, alebo slniečkar, pretože to počúvaš všade a čítaš všade a vlastne to už ani nie je urážka, ani len nadávka, ale iba kategória neľudí. Myslíš si, že keď tak hovoria politici a niektoré médiá, tak ti v tom už nebráni vôbec nič a dokonca ani výchova, ktorú si možno ani nedostal. Pripomína ti to časy v šatni počas školských zápasov, chytali ste sa za genitálie, švácali mokrými uterákmi a kričali buzerant a rodičia koľkokrát pri správach povedali – aha aký židák. Takže vlastne ani nevieš, že aké slová používaš, netušíš, akí ľudia desiatky rokov pred tebou takého slová používali, že vojny a vraždy sa začínajú vždy pomenovaním budúcich obetí, že si ich najskôr vnútorne musíš znechutiť, pretože by si v živote nezaútočil na niekoho, koho by si ocenil.

Slová sú vzácnym materiálom, aj keď sociálne siete z nich urobili v mnohých prípadoch recyklované fekálie. Staré náboženstvá veria, že ich bohovia sa im prihovárali, písali im inštrukcie, ako žiť na tejto planéte v slepej uličke galaxií, používame ich, aby sme si rozumeli, nie iba medzi sebou, ale aj s neviditeľnými svetmi bohov, umenia a vedy. Každým slovom, ktoré použiješ proti človeku, v tebe niečo umiera, prepadávaš sa do sveta večného ticha a neporozumenia, priestoru, odkiaľ vzišli naši neolitickí predkovia, vydesení z neschopnosti povedať si, ako sa milovali a báli v podzemí nášho vtedy mladého sveta.

Rozmýšľaj, čo chceš povedať, prečo chceš niekomu rozbíjať papuľu a vešať ho, prečo chceš posielať ľudí do táborov a spochybňovať fakt, že iné slová, z obdobia vojny, poslali milióny Európanov a Európaniek do táborov. A mysli na svojich rodičov a na svoje deti, či by si sa im takto prihováral, či by si naznačil, že nie sú v tvojich očiach a ústach ľuďmi. A nezabudni, že slová sú nie iba vzácnym materiálom, ale aj spôsobom, ako udržiavať na prijateľnej úrovni našu ľudskosť, čo tak neznášaš, keď sa modlíš k tvojim pohanským bohom.

A keď ani tomu nerozumieš, tak si spomeň, že jedného dňa použije slová niekto proti tebe, že ťa nimi vykostí, stiahne z kože a skopne z útesov spoločnosti mimo naše dejiny, kde budeš kvíliť so starými uväznenými bohmi a ľutovať každý deň, keď si niekomu napísal, že nie je človekom.


Michal Havran

S nenávisťou prichádza extrémizmus

Možno si niektorí mladí ľudia myslia, že nenávistné prejavy patria do práva na slobodu prejavu a majú ich právo bez uváženia len tak šíriť na rôznych fórach, vrátane vlastných sociálnych účtov. Rada by som im dala do pozornosti informáciu, že každé právo má svoje limity, a teda aj využívanie práva na slobodu prejavu nemôže zasahovať do iných práv – práva na dôstojnosť, na česť a dobré meno. A neplatí to len pre oficiálne vyjadrenia v tradičných médiách, ale rovnako sa tieto pravidlá vzťahujú na celý online priestor, vrátane sociálnych médií.

Jedným z prínosov dodržiavania základných práv, ku ktorých ochrane sa zaviazala aj naša krajina, je ich využívanie na neustále zlepšovanie sa a posúvanie vecí v spoločnosti dopredu. Právo na slobodu prejavu nám umožňuje diskutovať, vyjadrovať sa o veciach či postojoch pozitívne, ale aj kriticky. Ak je kritika racionálna a vecná, postavená na faktoch, údajoch či číslach, tak naozaj môžeme často veci meniť k lepšiemu. Ak však kritizovanie vychádza zo strachu a prerastá do iracionálnej nenávisti, potom sa tieto prejavy menia na hejt vytvárajúci názorový smog. V ňom miznú akékoľvek racionálne argumenty, ktoré by nás mohli posúvať dopredu. Naopak, pribúdajú iracionálne nenávistné príspevky, ktoré prehlbujú rozdiely medzi diskutujúcimi a vedú ich k extrémnym pólom. A história už opakovane ukázala, kde sa končí diskusia, keď sa k slovu dostanú extrémisti.

Siahajú na základné práva, majú ambíciu ich obmedziť ľuďom podľa vlastného uváženia. Triedia ľudí podľa rôznych kategórií, tvrdia, že nie všetci majú rovnaké práva a selektívne ich prisudzujú ľuďom podľa vlastného uváženia. Ak dáme extrémistom priestor, napríklad aj šírením nenávisti a frustrácie na internete, ktorá je vodou na mlyn ich popularity, budeme mať menej slobody a demokracie, na ktorej konci už nebudú základné práva a slobody, vrátane slobody prejavu.


Jana Dubovcová, verejná ochrankyňa práv

Hate mail či nenávistný koment

v statuse alebo pod ním je šok. Otvorená rana. Facka bez dotyku, čo stiahne žalúdok a vysuší ústa. Hejt je odporný – pre všetkých, ktorí ho okúsia. Čo pociťuje hejter? Uspokojenie, radosť, zadosťučinenie? Kedysi dávno si musel mať na šírenie „pravdy“ aspoň základný predpoklad – pôvod, dobrý hlas, charizmu alebo zbraň. To všetko vyžadovalo tréning, úsilie a námahu. Dnes pre online hejt stačí stlačiť „on“ a si „in“ – v boji. Čo na mysli – a pekne z hĺbky – to na jazyku.

Definícia „slova“ o. i. hovorí, že „slovo nesie význam... Pri tvorbe akéhokoľvek textu je dôležité uvedomiť si význam jednotlivých slov, aby vzniknuté texty dostatočne odrážali zámer autora, s ktorým vstupoval k tvorbe textu.“ Aký „zámer“ plnia nenávistné texty? To množstvo priznanej, no v drvivej väčšine anonymnej nenávisti je ohromujúce. Naši predkovia by si hádam aj rozmysleli, či vynález písma ako prostriedku na uchovávanie myšlienok bol dobrý nápad...

V dávnej minulosti boli písmo a šírenie slova privilégiom. Monopolom kňazov a  vládnucej elity. Ani vtedy však narábanie s bázňou a so strachom nebolo majiteľom pravdy cudzie. Johannes Gutenberg v roku 1439 určite myslel na to, že jeho vynález kníhtlače tento stav zmení. Že demokratizácia poznania prispeje k tomu, aby sa dobro a vedomosti šírili rýchlejšie ako demagógia a klamstvo. Veď viac hláv, viac rozumu. Asi si ich teraz všetci škrabeme. Podlosť, zloba a nenávisť sú ako chrípka, ktorú ďalšie vynálezy na šírenie informácií zmenili na pandémiu.

Dnešní „millenials“ a „generation Z“ sa narodili s tlačidlami PC a mobilov už v perinke. Na rozdiel od svojich rodičov majú obrovskú výhodu – knižnica ich sveta nemá mestskú adresu, preto sa tam netreba unúvať a navyše má všetky knihy vrátane tých „zakázaných“. World Wide Web prichádza k vám a nikdy nemá zatvorené. Nekonečný priestor poznania a zážitkov však skrýva množstvo nástrah. Absencia múdrych knihovníkov či sprievodcov v tomto mori vedomostí spôsobuje, že neskúsený návštevník na tomto mori ľahko poblúdi. A sám či v skupine občas aj zblaznie.

S nosmi zapichnutými do virtuálnej reality diania a vzťahov zabúdame, že na hlbšie pochopenie sveta modravý svit obrazovky a dotyk prstov na klávesnici nestačia. Chýbajú ďalšie zmysly, ktoré realitu života zhmotnia v našom srdci. Vidíme síce detaily utrpenia, tiecť krv, ničivé dôsledky vojen a nešťastí, počujeme krik zranených, ale necítime hnilobný zápach po povodni, pach vojny, hlad a strach tisícov ľudí. A všetko je to tam, na screene – Sýria či Hegyeshalom – všetko jedno. Milosrdné „Off“ ťa odpojí od najväčšej hrôzy a je vybavené.

Ale hejt bolí – niekedy fyzicky rovnako silno ako otvorená rana. Len na rozdiel od bojiska, kde krvavý meč zasúvaš do pošvy a vidíš soka zomierať, s „off button“ nevnímaš bolesť, ktorú si spôsobil. Skús na to myslieť, keď ostrie svojich slov budeš chcieť použiť ako zbraň.


Ján Orlovský

V akom svete chceme žiť

Myslel som si, že tie časy, keď si silnejší a spravidla zakomplexovanejší jedinci vybavovali svoje účty so slabšími a s plachejšími ľuďmi, sú už za nami. Pamätám si to obdobie verne. Nikdy som nevedel za čo, ale vždy, keď chceli, našli si dôvod. Nikdy nezaútočili po jednom, ale vždy spoločne. Keď ich bolo viac, mali guráž vám nadávať. Keď ste si ich nevšímali, začali do vás strkať. A keď ani to nezabralo, dovolili si vás udrieť. Na sídlisku v Petržalke sa títo machri predvádzali jeden pred druhým, že kto napodobní lepšie bojové chmaty Van Damma, vtedajšiu hviezdu akčných filmov. Len sa tým smerom nepozerať.

Po vyše dvadsiatich rokoch sa situácia opakuje. Z ulíc sa bojisko presunulo na internet. A z virtuálneho sveta sa dostáva naspäť do toho skutočného. Nič sa nezmenilo. Rovnako tupé slová smerujúce na prvú signálnu a zbieranie „páčikov“ medzi svojimi. Top témy, v ktorých sa Slováci vedia dourážať na smrť, sú Európska únia, utečenci, Rómovia, homosexuáli, smeráci verzus všetci ostatní, saskári verzus všetci ostatní a mohol by som pokračovať ešte dlho.

Hejt sa už posunul do takej roviny, že stačí, ak si iný a máš problém. Používaš odlišné slová, máš problém. Máš opačný názor, máš problém. Ako vtedy v Petržalke, dôvod si vždy nájdu. No kým vtedy išlo o pokusy ovládnuť ulicu a získať si v očiach svojich holohlavých kamarátov rešpekt, dnes sme stále častejšie svedkami nebezpečného apelu na zničenie celého spoločenského systému.

Poďme sa pokúsiť to spoločne otočiť. Je vo vašej dedine alebo meste problém s Rómami? V Spišskom Hrhove majú starostu, ktorý pred rokmi riešil rovnaké starosti a dnes je to miesto, kde pracuje 90 percent Rómov, sťahuje sa tam mnoho ľudí a všetci spoločne normálne fungujú.

Myslíte si, že Európska únia vám berie slobodu, lebo zakazuje silné vysávače? Spomeňte si na to najbližšie, keď vyrazíte na dovolenku do Chorvátska, na nákupy do Budapešti alebo na víkendový pobyt do Paríža. Nikdy nebol v Európe pohyb čohokoľvek slobodnejší ako dnes.

Prekážajú vám homosexuáli alebo ľudia odlišného vierovyznania? Ale to predsa ešte neznamená, že vy ste viac a oni sú menej. Neznamená to, že keď ste súčasťou väčšiny, môžete si na nich vybíjať svoju zlosť.

Bojíte sa utečencov, lebo pochádzajú z odlišnej kultúry a môžu byť medzi nimi teroristi? Drvivá väčšina z nich sú len slušní ľudia, ktorí utekajú, aby si zachránili svoje životy. Nejde o tému, ktorá sa dá behom dvoch minút vyriešiť na Facebooku statusom alebo videom plnom nenávisti a jednoduchých riešení. Aj počas najbližších rokov pôjde o jednu z najkomplikovanejších a zároveň najdôležitejších tém v Európe.

Myslíte si, že keď niekto kritizuje vládu Roberta Fica, musí byť fanatickým zástancom opozície? Alebo keď niekto kritizuje Richarda Sulíka, musí byť trollom z centrály Smeru? Svet nie je čierno-biely. Súperme medzi sebou, najlepšie pri každej téme, faktmi a argumentmi a nie rôznymi formami agresie. Lebo nás to prevalcuje a prehráme všetci.

Naozaj si prajem, aby sme žili vo svete, kde už nemusíme na ulici uhýbať pohľadom pred agresívnymi a silnejšími. Prajem si, aby sme žili vo svete, kde prítomnosť na internete alebo priamo na sociálnej sieti nespôsobuje traumu a pocit na vracanie len preto, že má človek iný názor ako niekto iný. Každé naše vyslovené slovo má váhu. Od urážlivých slov k otrasným činom nie je ďaleko. V akom svete chcete žiť vy?


Filip Obradovič

Protichodné svety

Odkedy prešiel žurnalizmus na internet – inými slovami, už asi 20 rokov – sa tu stretávajú dva protichodné svety.

Prvý svet, svet kritického skúmania, verí v otvorenú, úctivú komunikáciu založenú na dôkazoch. Ako jeden z jeho nedokonalých vykonávateľov som často ohromený, ako proces skúmania búra predsudky. Ako vás napríklad stretnutie s mafiánom a rozhovor s ním donútia skúmať všeobecne známe pravdy z iného uhla pohľadu. Ako vás to učí... nie rešpektovať názory gaunerov, ale byť náležite pokorným voči faktu, že hodnoty, v ktoré vy veríte, nie sú všeobecné.

Druhý svet je ako podsvetie, existujúce v temnote v komentároch pod internetovými článkami. Spočiatku, v 90. rokoch, mali ľudia sklon podpísať sa pod svoje názory a reakcie a len zriedka boli urážliví či vulgárni. V tom ranom období som vlastne zvykol čítať reakcie na články o zločinnosti alebo bezpečnosti, lebo mnohé z nich písali ľudia, ktorí zjavne vedeli, o čom hovoria. Bolo to rovnako dobrý spôsob získavania zdrojov ako ktorýkoľvek iný.

No v prvej dekáde nového tisícročia, keď sa stalo módou prijať prezývku, vzrástol aj príliv špiny, až kým otvoriť reakcie nezačalo znamenať pohrúžiť sa do otvoreného kanála, kde sa kruté obvinenia tromfovali so zle formulovanou nenávisťou a zúrivosťou. Dnes nepoznám žiadneho novinára, ktorý by čítal komentáre pod svojimi článkami, ani žiaden potenciálny zdroj, ktorý by plytval časom v takomto neprínosnom prostredí.

A po prvý raz nie som schopný predstaviť si, čo by som získal kontaktom s takýmito ľuďmi, ktorí anonymne čmárajú hnusné odkazy. Dokonca aj mafián má svoj príbeh, ktorý môže rozpovedať; aj gauner má rozprávanie o živote mimo zákona a o chaose. No čo si počať s anonymným hejterom, ktorý besní na svet zo zamknutej spálne a potom ide do práce alebo si sadne k večeri, akoby sa nič nebolo stalo?

Keď sa medzi sebou rozprávame, máme spoločné viac, než si uvedomujeme – nevymieňame si len slová a myšlienky, ale aj názory na život, domnienky, duševné stavy a emócie. Neraz som odchádzal z rozhovoru so zločincom s pocitom znepokojenia, akoby som z jeho sveta prijal niečo nepríjemné. Zrejme to platilo aj opačne – hoci ak bola táto výmena nepríjemná pre môj náprotivok, nikdy som sa to nedozvedel. Nikdy však nebolo pochýb, že to je dôležitá súčasť ľudskej skúsenosti a spolužitia s neznámymi, toto krížové opelenie skúsenosťami.

Práve preto nechápem ten anonymný hnev. Už sme dospeli do bodu, keď nikto nečíta ich nenávistné vývratky/grcance, okrem otrávených administrátorov „diskusií“. Všetci ostatní sa prosto vyhýbajú miestam, kde sa hejteri zhromažďujú. Tak prečo sa tam oni sami stále túžia vyskytovať? Prečo, ak je toho toľko čo kritizovať a toľkí, ktorým sa treba vysmievať, prečo nám to nepovedia rovno do oči? A tým nevyprázdnia aspoň dačo z tej jedovej fľaše svojich životov?


Tom Nicholson

Aspoň sa podpíšte, hlupáci

Kedysi, v prehistorickej ére papiera, bol v médiách taký milý a užitočný zvyk. Keď prišiel do redakcie anonymný list, išiel rovno do koša. Nerád by som si akokoľvek idealizoval socialistické Československo, no všetci – občania aj príslušné stranícke orgány – vtedy vedeli, že čitateľský podnet bez mena je neupotrebiteľný. A tak mlčali alebo sa podpisovali. Emaily, nicky ani sociálne siete vtedy neboli. Nebol internet. Možno tomu neveríte, ale je to tak, môžem dosvedčiť.

Nie, naozaj ma to nebaví, no niet vyhnutia, musím to robiť. Už dlho, odkedy sa rozšírila epidémia internetových diskusií pod článkami, prosím príslušných kolegov, webeditorov, aby vulgárne a agresívne príspevky mazali. Chudáci, nezávidím im, brodiť sa stokou a pokúšať sa ju ešte aj čistiť. Prosím ťa, nečítaj diskusiu pod svojím článkom, píšem často kolegom kamarátom. Zbytočne alebo neskoro, mnohí diskusie čítajú. Zvedavosť nepustí. Občas, v slabšej chvíli, som dokonca s naším diskutujúcim na internete diskutoval. Pravda, ak sa podpísal, to je pre mňa minimálna, no nepostačujúca podmienka. Môže so mnou ostro nesúhlasiť, čokoľvek, hlavne, nech nie je vulgárny a agresívny. Nuž ale, viem ja, či je „Mišo Lehocký“ skutočne Mišo Lehocký? A je to v tomto svete dôležité? Moju tvár, moje meno, moju minulosť, to všetko diskutujúci poznajú. Naopak to neplatí. Je to ako boj proti amorfnej bytosti. Teda z ich strany zbabelé.

Viem, lepšie to už nebude. Časopis .týždeň, kde pracujem, na rozdiel od iných médií zatiaľ nezrušil diskusie, ani pod článkami o Kotlebovi a utečencoch, čo sú mne blízke témy. Vidím podľa čísla, že často reaguje množstvo ľudí, no nečítam to. „Mažeš?“ – pýtam sa kolegu webeditora. A opakovane dodám čosi v zmysle, že je neprípustné, aby mi hosť v predizbe vykonal veľkú potrebu (píšem to obvykle inak) a ja to ešte budem obchádzať. Takého hosťa do domu nechcem. No iných, žiaľ, príliš nemáme. Normálni ľudia nechcú vstúpiť do splaškov, čomu plne rozumiem.


Andrej Bán

Píše hejt dejiny?

Brexit, Donald Trump, Marian Kotleba – keď sa raz historici budúcnosti budú pýtať, prečo práve teraz začali nacionalizmus, populizmus a odpor voči existujúcemu systému postupne získavať aj v demokratickom svete väčšinovú podporu, budú to mať (ako vždy) ťažké. Globalizácia trvá už desaťročia. Ekonomika netrpí žiadnou zničujúcou krízou. Extrémizmus je úspešný aj v krajinách, kam žiadni migranti neprúdia (Slovensko), alebo tam naopak prúdia odjakživa (USA). Západný svet nepostretli žiadne výnimočné ekologické katastrofy. V čom je teda dnešok iný? Prečo je zrazu možné, že Veľká Británia vystupuje z Únie, xenofób získal nomináciu na amerického prezidenta a fašisti sedia v slovenskom parlamente?

Možno žiadna jednoduchá odpoveď neexistuje. Ale minimálne za úvahu stojí, akú úlohu hrá masový nástup internetu a sociálnych médií a všetkého, čo je s tým spojené – informačného chaosu, relativizácie pravdy, popularity krajných a výstredných postojov, bežnosti nenávistných prejavov vo verejnom priestore a pocitu podráždenosti, ktorý prirodzene vyplýva z neustáleho styku s odlišnými, provokatívnymi alebo skrátka len hlúpymi názormi politikov, vzdialených známych a susedov. Je zrejmé, že obyčajný „hejt“ vďaka svojej masovosti a všadeprítomnosti určuje politické rozhodovanie ľudí, a tak už dnes píše dejiny. Čo s tým? Súčasťou odpovede musia byť aj samoregulácia zo strany sociálnych médií a štátne postihy pre najvypuklejšie prípady šírenia nenávisti a totalitnej ideológie. No regulovať státisíce príspevkov denne sa nedá. Preto je dobré si pri zapnutí Facebooku rozmyslieť nielen to, čo chcem povedať, ale aj akým spôsobom to chcem spraviť. Aj kritika, nesúhlas a pochybnosti sa dajú vyjadriť aj bez toho, aby boli plné nenávisti a šírili negatívnu energiu, ktorá sa ďalej násobí. Nikdy sa zrejme nestane, že sa takto zodpovedne budú správať všetci. Ale čím viac, tým lepšie.


Lukáš Fila

Rolety v spoločnosti

Mestská vyhláška v dánskej Kodani prikazuje, že prízemné priestory budov musia ostať odkryté, aby bolo vidieť dovnútra. Reštaurácie, firmy i súkromné byty nemajú používať rolety, závesy ani slepé výklady. Priehľadnosť dovnútra dáva ľuďom na ulici správu, že nie sú sami. Posilňuje to v nich pocit bezpečia. Ukazuje sa, že tento typ transparentnosti pomáha znižovať kriminalitu. Iné krajiny pestujú presný opak. (Ne)kultúra uzavretosti znamená vysoké múry, oddelené svety, prísne a nepriestupné bariéry medzi súkromným a verejným svetom. V Afganistane sú rolety na oknách kvôli slnku aj ľuďom spustené celý deň a zvedavec, ktorý nakúka do dvora, sa môže stretnúť so streľbou domáceho. Podobné rozdiely v otvorenosti či uzavretosti vidíme aj vo virtuálnej komunikácii.

Časť z nás chodieva na internet, aby sme si zažili otvorenú komunikáciu so známymi aj neznámymi. Očakávame otvorené obojsmerné debaty, súhlas i kritiku, ochotu hovoriť aj počúvať. Diskusiu, kde sa nik z nás neskrýva za svoju anonymitu, ale hovorí za seba. Iná časť debatérov sa takejto diskusie bojí. Odvážni sú iba v „prítmí“. Zahalení anonymitou cítia radosť a zadosťučinenie, že si môžu bez rizika zapoľovať na tých, ktorí sa nemajú kam schovať. Patologické situácie „rozhovorov z prítmia“ dodávajú slabochom energiu. Hejt a poľovanie z prítmia im môže dodávať pocit, že konečne niečo znamenajú. Niekedy si neinformovane myslíme, že najhlasnejší hejteri, autori nenávistných osobných útokov a konšpiračných komentárov na internete sú agresívne silné typy. Ale verbálna či fyzická agresia je takmer vždy prejavom slabosti, mindrákov a frustrácie bez východiska. Napriek decibelom, napriek útočnosti u ľudí, ktorí sa tak prejavujú, nejde o silné osobnosti. Odvaha sa takto neprejavuje. Skôr než strach by sme voči nim mali pociťovať súcit. Vnímať ich ako niekoho, komu sa nedarí žiť tak, ako by chcel. Preto hľadajú objekt nenávisti, preto potrebujú vyvolávať strach. Môžeme voči nim cítiť ľútosť, ale neznamená to nechať si vnútiť pravidlá komunikácie a uzavreté svety, ktoré vyhovujú slabochom. Verím, že máme na viac. Na to, čo si vyžaduje naozajstnú odvahu. Usilovať sa o svet, kde sa cenia otvorené priestory a priezračnosť. Nie vysoké ploty, nenávisť a prítmie.


Dušan Ondrušek

ZNÁME OSOBNOSTI A ICH VIDEOBLOGY NA TÉMU HEJT A NENÁVISŤ V SPOLOČNOSTI

Vypočujte si zaujímavé názory a bojujte proti extrémizmu


ALE HEJT NESKRYJE


Nie som rasista, ALE... Nič proti gejom, ALE... Utečencov je mi ľúto, ALE... S takto začínajúcimi vetami pokračujúcimi zväčša rasistickým útokom, vulgarizmami alebo iným prejavom nenávisti a netolerancie sa stretávame v prostredí slovenského internetu, ale aj v každodenom živote mimoriadne často.

Tieto nenávistné vety však neprichádzajú od osôb, ktoré sa hlásia k nejakej extrémistickej skupine a väčšina ľudí by takto hejtujúcich spoluobčanov za extrémistov tiež neoznačila.

Hejtovanie ospravedlňované či skrývané slovíčkom ALE, je špecifický prejav nenávisti od ľudí, ktorí sú si vedomí, že rasistické a iné útoky na marginalizované menšiny nepatria do civilizovanej spoločnosti. Sú to extrémistické prejavy od ľudí, ktorí v drvivej väčšine iste nechcú žiť v krajine, kde vládnuca väčšina potláča a likviduje všetko menšinové.

Kampaň Ale hejt neskryje bojuje proti prejavom extrémizmu v každodennej komunikácii. Upozorňuje na skutočnosť, že hrozbou pre civilizovanú spoločnosť nemusia byť len extrémisti, ale „bežní ľudia“, ktorí sa stotožnia s extrémistickými názormi. Práve preto využívame v kampani postavu najznámejšieho diktátora Adolfa Hitlera. K jeho neslávne známemu odkazu sa dnes hlásia len radikálni extrémisti a pre každého slušného človeka je prirovnanie k Hitlerovi urážkou.

No Adolf Hitler sa dostal k moci ako regulárne zvolený zástupca a naša kampaň tak prostredníctvom neho naznačuje, ako sa to môže skončiť, keď slušní ľudia začnú zdieľať extrémistické názory. Pretože súhlas s extrémistickým názorom je len začiatok.

Pozrite si videá z našej kampane Ale hejt neskryje


Aktivity


Eventy, ktoré reflektujú tému hejtu a anitihejtu.

  • PLÁNOVANÉ
  • UPLYNULÉ
  • VŠETKY

Ľudské práva
na vlastnej koži

Pohoda Festival 9. júla 2016

Výstava No Comment

Open Gallery 3 – 22. júla 2016, Baštová 5

Dúhový Pride

Bratislava 30. júla 2016

Prechádzky

Bratislava 19. júna 2016

Minulé kampane

Nadácia otvorenej spoločnosti


Vyznávame liberálnu demokraciu, osobnú slobodu a dôstojnosť každého jednotlivca. Vytvárame príležitosti na skvalitňovanie občianskej spoločnosti smerom k jej väčšej otvorenosti, transparentnosti a presadzovaniu rovnosti šancí a ochrany menšín a slabých. Pri otváraní spoločenských tém, ktoré ovplyvňujú kvalitu života občanov a ich vzájomné vzťahy v spoločnom priestore, sa opierame a presadzujeme tieto hodnoty:

Realizáciou vlastných projektov a prostredníctvom grantových programov určených mimovládnym organizáciám stotožňujúcim sa s našimi hodnotami pomáhame rozvoju otvorenej spoločnosti, vzdelávaniu, posilňujeme ľudské práva a rovnosť príležitostí znevýhodnených občanov s prihliadnutím na špecifické potreby Rómov.

  • Otvorenosť
  • Transparentnosť
  • Slobodná voľba
  • Zodpovednosť
  • Tolerancia
  • Vzájomný rešpekt
  • Akceptácia
  • Dialóg
  • Nekonfliktnosť
  • Aktivita